Od vlaňajšieho decembra stráži vchod do kultúrneho domu v Bošanoch veľký drevený medveď. Pomocou motorovej píly ho stvoril Bošanec Branislav Petráš, ktorý sa práci s drevom venuje už vyše dve desaťročia, ale nástroje drevorubačov požíva k stvárňovaniu svojich diel len dva a pol roka.
Cherchez la femme
S nápadom vytvoriť sochu medveďa prišla rezbárova manželka Mária. „Keď som vlani absolvoval niekoľko sympózií a kamarátom rozprával ako to tam chodí, nikto nechápal, ako rýchlo sa dá z dreva vyrobiť socha. Všetci mali dojem, že si vymýšľam,“ vysvetľuje Branislav Petráš.
Potom zakročila jeho manželka, ktorá sa rozhodla, že na Bošianskom jarmoku spravia prezentáciu. „Nahovorila ma, aby som zohnal drevo a dohodol sa so starostom. Otázny bol iba motív sochy. Aj ten sa napokon ukázal ako jednoduchý, pretože Bošany majú v znaku medveďa.“
Rezbár si tak najskôr porobil kresby a o desiatej chytil dopoludnia chytil do rúk motorovú pílu. Macko bol hotový o pol šiestej večer, na druhý deň na ňom dorobil dlátom len nejaké detaily.
„Možno by som ho dokončil aj skôr, ale zvedavcom, ktorí nevedeli čo sa deje, som musel všetko vysvetľovať,“ hovorí Petráš.
Strojár drevený
Branislav Petráš je absolventom Strednej priemyselnej školy strojárskej v Partizánskom a hoci sa na sústruhu učil obrábať kovy, napokon skončil pri dreve.
„Je to paradox, ale poznám veľa strojárov, ktorí prešli k drevu. Asi je to tým, že drevo je lepšie opracovateľné alebo si potrebovali vyskúšať niečo iné ako železo,“ myslí si Petráš.
Vzťah k drevu mal odmalička a počas štúdia na priemyslovke začal doma na sústruhu vyrábať drevené misky, stojany a podobné predmety. Samotné rezbárstvo ho oslovilo až neskôr, keď sa mu do rúk dostali knihy rezbára a reštaurátora Heřmana Kotrbu. „Začala ďalšia etapa môjho záujmu práce s drevom . Kniha ma priviedla k rezbárstvu. Začínal som ako samouk a musel som sám prichádzať na rôzne techniky ,ktoré boli už dávno objavené. Chytilo ma to a sústruh šiel bokom.“
Za zmienku stojí, že rezbárstvu sa venoval aj Petrášov strýko a brat jeho mamy bol zasa výtvarník.
Aj palivové drevo poslúži
Napriek silnej záľube v dreve vydržal bošiansky rezbár pracovať v strojárskom priemysle 13 rokov, a až hospodárska kríza ho prinútila premýšľať o tom, či ho drevo začne živiť.
„Ocitol som sa na úrade práce, a tak som sa koncom minulého roku rozhodol, že môj koníček sa pre mňa stane živobytím. Investoval som do náradia, ktorým sú pre mňa motorové píly a dláta. Vyrábam na zákazky. Spolovice sú to podložky pre poľovnícke trofeje, ale nájdu sa aj záujemcovia o sochy. Niektoré sa stali súčasťou detských ihrísk a niektoré majú dekoratívny charakter,“ hovorí Petráš.
Na svoje výtvory používa drevo z jaseňa, lipy, duba, javor či topoľa. „Väčšinou robím z čerstvého dreva, dobre sa z neho píli. K materiálu sa dostávam rozmanitým spôsobom. Občas dostanem vypílené stromy z Bošian. Niekedy drevo kupujem za symbolické ceny, alebo za protislužbu. Stalo sa aj to, že som kúpil palivové drevo, z ktorého vznikli sochy. Určite budú mať oveľa dlhšiu životnosť ako drevo, ktoré by skončilo v peci,“ usmieva sa Petráš.
Motorové píly
Drevený masív začal Branislav Petráš obrábať motorovou pílou pred dva a pol rokom. „Je to nový druh umenia v rezbárstve, ktorý je rozšírený v Amerike, v Kanade, v Nemecku a udomácňuje sa v Česku. Aj na Slovensku robí rezbu motorovou pílou dosť ľudí, ale zatiaľ je to v plienkach,“ vysvetľuje rezbár.
Doma má štyri motorové píly, z toho jednu so špeciálnou výtvarníckou lištou, pomocou ktorej sa dajú na soche robiť aj také detaily ako oči a tvár. Čo však nedokáže píla dokončí dlátom. Drevorezbári používajú píly s benzínovým motorom, pretože tie dosahujú vyššie otáčky motora.
Samotná výroba sochy však nie je iba šibrinkovanie s burácajúcou pílou. „Pred samotným rezaním si sochu rozkreslím zo všetkých strán. Je to je dôležité, a bez kreslenia to nejde. Niekedy to trvá dlhšie ako samotná rezba. Navyše čo raz nakreslím, mi zostane v hlave a zapamätám si to,“ dozvedeli sme sa od Petráša.
Bleskový rezbár
Branislav Petráš vyrezal počas dvoch rokov vyše pätnásť drevených sôch, niektoré z nich na sympóziách doma i v zahraničí, kde jeho diela aj zostali. Prvého medzinárodného rezbárskeho sympózia sa zúčastnil v roku 2009 v českých Kunoviciach a v tomto roku ich absolvoval ďalších päť.
Práca na nich mu išla naozaj od ruky, veď počas päťdňového sympózia v Prievidzi vyrezal z topoľového dreva dvojmetrové dievča v kroji za tri dni. V poľskom Bialsko Biale, stihol za rovnaký čas vyrezať koňa na stĺpe. A keď on odchádzal na ďalšie sympózium do Oščadnice, niektorí ešte len šúpali kmeň. Branislav Petráš si iste prišiel na svoje na jednodňovej rezbárskej súťaži v Mostoch u Jablunkova, kde sa desať hodín „vystrúhal“ veľkého morského koníka.
Dnešná doba si vyžaduje rýchlych ľudí, veď ako Petráš hovorí, odkedy ho jeho koníček začal živiť má sa čo oháňať. Okrem toho, že si musí zohnať zákazku, musí ju aj vyrobiť, a to každý chce mať všetko hneď hotové.
